Kostol Svätej Trojice v Petržalke

Najdôležitejšou udalosťou v najnovšej histórii cirkevného zboru Petržalka bola stavba kostola. Touto myšlienkou sa zbor zaoberal už dávnejšie, hlavne v krízových situáciách, keď nemal bohoslužobné miesto. Jozef Juráš už v roku 1971 podal niekoľko žiadostí na cirkevné a štátne inštitúcie o zaradenie stavby evanjelického zborového centra do plánu tzv. veľkej Petržalky. Zborové centrum sa malo skladať z kostola, zo zborového domu a z troch bytov (dva byty pre farárov a jeden pre kostolníka). Spoločenské pomery však neboli naklonené realizácii tejto myšlienky. Ústav územného plánovania a architektúry Národného výboru hlavného mesta SR Bratislavy zamietol žiadosti zboru na výstavbu cirkevných objektov, čo odôvodnil tým, že petržalskí evanjelici sa môžu nábožensky vyžívať v existujúcich evanjelických chrámových objektoch v Bratislave a jej okolí.

Až demokratické zmeny v spoločnosti na prelome 80. a 90. rokov umožnili realizovať túžbu zboru mať dôstojné bohoslužobné miesto. Náhradná modlitebňa v paneláku nevyhovovala postupne sa rozrastajúcemu cirkevnému zboru ani umiestením v suteréne paneláka, ani kapacitou 60 − 70 miest; pritom byt zborového farára bol na inom mieste Petržalky (Rovniankova ulica). Preto sa petržalskí evanjelici pod vedením zborového farára Miloša Klátika a zborového dozorcu Ľubomíra Lenharda (zvolený 8. 1. 1989) rozhodli postaviť si Boží stánok, ktorý by bol súčasťou zborového centra.

Diskusie okolo stavby kostola boli predmetom zasadnutí presbyterov už začiatkom roka 1989: v januári 1989 presbyteri odsúhlasili list generálnemu biskupovi týkajúci sa stavby kostola v Petržalke a 7. 8. 1989 sa obrátili na Národný výbor mesta Bratislavy so žiadosťou o povolenie stavby kostola.

V roku 1990 Úrad hlavného architekta mesta Bratislavy naplánoval výstavbu ekumenického centra pre štyri cirkvi na voľnom priestranstve pri Tupolevovej ulici. Jeho súčasťou malo byť aj evanjelické zborové centrum, ako i športoviská, hotel a zariadenie pre telesne postihnutú mládež. Na základe konzultácií s jednotlivými cirkvami sa však zistilo, že ostatní partneri neboli pripravení hneď začať realizovať svoje stavby v rámci ekumenického centra; evanjelici by sami nezvládli nákladnú stavbu potrebných inžinierskych sietí. Preto sa rozhodli pre samostatnú výstavbu zborového centra na mieste, kde by inžinierske siete už boli k dispozícii. Ponúkané boli priestory naďaleko bývalého kúpaliska Lido, medzi Technopolom a dostihovou dráhou alebo za sídliskom smerom na Rusovce – všetko to boli miesta pripomínajúce excentrické situovanie artikulárnych kostolov… Napokon cirkevný zbor získal lokalitu v obytnom priestore Lúky II na Strečnianskej ulici.

Dňa 15. decembra 1991 po službách Božích zborový farár Miloš Klátik s niekoľkými cirkevníkmi položili základný kameň chrámu Božieho a zborového areálu. Zaspievané piesne aj prečítaný text z Písma svätého odzrkadľovali dlhoročné úsilie cirkevného zboru o vybudovanie svojho stánku Božieho. Ústredným textom boli slová z Listu apoštola Pavla Efezským: „A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, na ktorom každé stavanie, (príslušne) pospájané, rastie v chrám svätý v Pánovi, a na ktorom aj vy budete v Duchu spolu zbudovaní v príbytok Boží.“ (Ef 2, 19 – 22) Položenie základného kameňa sprevádzali slová farára Miloša Klátika: „Tak kladieme základný kameň evanjelického a. v. chrámu v Bratislave-Petržalke v mene Boha Otca, Boha Syna i Boha Ducha Svätého. Amen.“

Zborový farár Miloš Klátik zapálil presbyterov a členov zboru pre stavbu kostola. V prvom rade bolo potrebné zabezpečiť finančné prostriedky na stavbu; ďalšou dôležitou úlohou bolo vyhľadávanie a získavanie ľudí profesionálne orientovaných na stavebníctvo, ktorí potom vytvorili stavebný výbor a nemalou mierou prispievali k realizácii stavby. Miloš Klátik využil svoje kontakty v zahraničí a rokoval ohľadom finančnej podpory s viacerými inštitúciami (Martin-Luther-Bund, Oberkirchenrat v Stuttgarte, Gustav-Adolf-Werk, Diakonisches Werk vo Württembersku…). Okrem toho v období stavby zborového centra, ako aj v prvých rokoch po ukončení stavby sa petržalský zbor stal cieľom početných návštev predstaviteľov rôznych cirkví a inštitúcií zo zahraničia i zo Slovenska, ktorých duchovná i hmotná pomoc tiež nemalou mierou prispela k vybudovaniu vytúženého chrámu Božieho. Veľká vďaka patrí aj našim cirkevným zborom (137 zborov Západného dištriktu a 69 zborov Východného dištriktu), ktoré na stavbu kostola venovali milodary vo výške vyše pol milióna korún.

Projekt kostola vypracovali Ing. arch. Július Baláž s kolektívom (Agrocons, spol. s r. o., Bratislava). Urbanisticko-architektonické a výtvarné riešenie areálu evanjelického kostola v Petržalke vychádzalo zo situácie už jestvujúcej panelákovej zástavby. Architektúra areálu spočívala hlavne v jednoduchosti a skromnosti sakrálnej stavby, ktorá sa skladala z troch objektov: l. chrámový objekt, 2. zborový dom, farský úrad a byt zborového farára, 3. byt farára a správcu areálu.

Stavba kostola sa začala v januári 1992. Už koncom roka 1993 bol do užívania odovzdaný zborový dom (objekt č. 2). Zborová miestnosť bola posvätená 12. 12. 1993 a v priebehu roka 1994 sa v nej odbavovali služby Božie. Budova kostola bola dostavaná na jeseň 1994 a slávnosť posviacky chrámu Božieho sa konala 30. 10. 1994. Konfirmačná slávnosť v roku 1994 sa konala 22. 5. naposledy v Rusovciach (13 dievčat a 8 chlapcov) a 6. 11. po prvýkrát v novom kostole v Petržalke (10 dievčat a 11 chlapcov).

Stavba zborového areálu v Petržalke bola naprojektovaná a realizovaná tak, aby vyhovoval všestrannej činnosti v oblasti duchovnej práce. Tým sa vytvorili podmienky pre ďalší rast cirkevného zboru a pre Pánom Bohom požehnanú prácu. Prvé roky po posviacke kostola sa pulz duchovného života značne zvýraznil. Nastal nárast v počtoch veriacich, pokrstených i konfirmovaných. Z malého cirkevného zboru niekoľko desaťročí bojujúceho o záchranu vznikol pod vedením zborových farárov − manželov Klátikovcov − jeden z najväčších zborov na Slovensku. Každoročné výročné správy boli výpoveďami o pravidelnom bohoslužobnom živote, rôznych nábožensko-kultúrnych aktivitách zboru, o svedomitej práci presbyterstva, činnosti Petržalskej diakonie a ostatných cirkevníkov. Boli odrazom organizačných a duševných schopností zborových farárov, ich svedomitej a obetavej práce. Všetky aktivity zboru sa stali súčasne výpoveďou o Božej pomoci a milosti.