História zboru

Z HISTÓRIE EVANJELIKOV V PETRŽALKE

Lutherovo učenie nachádzalo úrodnú pôdu najmä v oblastiach osídlených nemeckým obyvateľstvom. Aj dedina Petržalka bola toho dôkazom. Evanjelický cirkevný zbor tu bol založený v 17. storočí krátko po založení obce. V odbornej literatúre sa ako prvý evanjelický farár v Petržalke uvádza bratislavský farár Andrej Krištof Wider (september 1684 – 20. 7. 1690). K augsburskému vierovyznaniu sa časť obyvateľov Petržalky hlásila napriek tomu, že jej vlastníci Pálfiovci patrili k pevným pilierom protireformácie.

Územne Petržalka patrila do Bratislavskej stolice, preto sa stala fíliou bratislavského cirkevného zboru. Biskup Preddunajského dištriktu Fridrich Baltík v správe o vizitácii v roku 1901 uviedol, že po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781 mohli petržalskí evanjelici, ktorí boli osídlení na pozemkoch katolíka grófa Pálfiho, slobodne hlásať evanjelium. Podľa tejto správy z vizitácie kúpili v roku 1858 budovu pre evanjelickú školu, ktorej časť v roku 1884 zničil požiar. V Petržalke ako učitelia pôsobili Adolf Pekarik, Heinrich Stark, Ján Metzl a i. Vyučovacím jazykom bola nemčina a maďarčina. V roku 1901 navštevovalo petržalskú evanjelickú školu 34 evanjelikov a 16 katolíkov. 

Podľa štatútu z roku 1905 mala petržalská fília právo zvolávať si konvent, ktorý volil presbyterov na šesť rokov. Presbyterstvo tvorili funkcionári fílie (farár, inšpektor, pisár, dvaja kurátori a učiteľ) a dvanásť členov. V roku 1924 po rozdelení bratislavského matkocirkevného zboru na slovenský a nemecký sa Petržalka stala fíliou nemeckého cirkevného zboru v Bratislave, ktorý bol začlenený do Bratislavského nemeckého seniorátu.

Prvá modlitebňa v Petržalke  

Boľavým miestom petržalských evanjelikov bolo, že nemali stále miesto na konanie služieb Božích. Z dostupných archívnych dokumentov vyplýva, že v 19. storočí a začiatkom 20. storočia chodili na služby Božie do Bratislavy alebo ich príležitostne odbavovali v priestoroch starej evanjelickej školy. V rokoch 1927 – 1928 si na Zadunajskej ulici postavili prvú účelovú budovu na služby Božie. Pozemok na modlitebňu – zborový dom im 10. 2. 1925 daroval gróf Ján Pálfi. Stavebný projekt vypracovali prof. Siegfried Theiss a architekt Hans Jaksch. Tvorcovia projektu dodržali povolenú výšku stavebných nákladov (200-tisíc korún československých). Tento projekt odsúhlasili petržalskí evanjelici na zborovom konvente 29. 6. 1927. Zborový dom bol postavený z dobrovoľných zbierok, milodarov a pôžičiek od cirkevníkov a z Bratislavského nemeckého seniorátu. Dňa 21. 10. 1928 posvätil novú modlitebňu senior Karol Schmidt, evanjelický farár pre nemeckých veriacich v Pezinku. Súčasne posvätil kalich, paténu, spovednú kanvicu, strieborné svietniky, oltárny obraz a oltárny kríž. Krstné nádoby daroval zboru misijný krúžok z Bratislavy pri príležitosti prvého Krstu svätého v modlitebni.

Kvôli nedostatku vhodného miesta pre evanjelických žiakov petržalskí cirkevníci povolili dočasne umiestniť do modlitebne dve triedy cirkevnej evanjelickej školy. Modlitebňu predelili drevenou pohyblivou stenou na dve miestnosti, z ktorých sa odsunutím steny pred bohoslužbami vytvorila opäť jedna miestnosť. Tento ústretový krok sa však neskôr cirkevnému zboru nevyplatil, lebo za vlády totalitných režimov – v čase pripojenia Petržalky k Nemeckej ríši a v období nástupu komunistického režimu v päťdesiatych rokoch 20. storočia – totiž budovu modlitebne považovali za cirkevnú školskú budovu, a tá podľa vtedajších zákonov podliehala zoštátneniu.

Nemecký evanjelický cirkevný zbor v Petržalke

Pred pripojením Petržalky k Nemeckej ríši v roku 1938 boli farármi v Petržalke bratislavskí zboroví farári Heinrich Pröhle a Wilhelm Ratz. Na základe Mníchovskej dohody z 29. 9. 1938 bola Petržalka 10. 10. 1938 pripojená k Nemecku. Štátoprávne územné zmeny znamenali pre petržalskú fíliu nielen odlúčenie od bratislavského matkocirkevného zboru, ale aj územné začlenenie do systému evanjelickej a. v. cirkvi na území dnešného Rakúska. Tento proces sa začal už koncom roka 1938. Súčasne prebiehalo aj vyňatie petržalskej fílie spod správy Bratislavského nemeckého seniorátu. Dňa 8. 12. 1938 sa uskutočnila schôdza petržalských presbyterov, na ktorej sa zúčastnil aj bratislavský farár Wilhelm Ratz. Návrh presbyterstva na osamostatnenie zboru bol schválený zborovým konventom 18. 12. 1938. Za dočasného administrátora petržalského filiálneho zboru bol zvolený konsenior Július Augustín, farár v Deutsch Jahrndorfe (Nemecké Jarovce).

Na zasadnutí presbyterov Bratislavského nemeckého seniorátu 18. 4. 1939 vystúpil petržalský zbor zo zväzku Cirkvi evanjelickej a. v. na Slovensku a bol prijatý aj návrh na vytvorenie samostatného zboru. Počas roka 1939 petržalskí evanjelici podnikali príslušné kroky na realizovanie tohto zámeru. V septembri 1939 im Evangelischer Oberkirchenamt vo Viedni dal súhlas na osamostatnenie. Volebný konvent v Petržalke sa konal 12. 11. 1939. Na ňom boli zvolení presbyteri petržalského cirkevného zboru a na systemizované miesto zborového farára bol zvolený Peter Weiland. Proces osamostatňovania zboru bol dovŕšený 14. 4. 1940 slávnostnými službami Božími,  na ktorých sa zúčastnili hostia z Rakúska i zo Slovenska.

Toto obdobie  neprinieslo petržalským evanjelikom len pozitívum v podobe samostatnosti cirkevného zboru, ale malo aj negatívne stránky. Zbor musel čeliť tlaku predstavenstva obce Petržalka najmä v otázke zabratia modlitebne na školské účely. V dôsledku núdzového umiestnenia evanjelickej školy v modlitebni vznikla vo verejnosti mylná predstava, že budova zborového domu bola postavená ako škola. V školskom systéme Nemeckej ríše cirkevné školy neexistovali, preto petržalská cirkevná evanjelická škola zanikla. Objavil sa návrh umiestniť tam obchodnú školu, no nakoniec petržalskí evanjelici ríšskym úradom dokázali, že budova bola postavená výlučne za účelom konania služieb Božích. Pred koncom 2. svetovej vojny bol v modlitebni dočasne umiestnený Československý Červený kríž. Kostolné lavice boli vynesené na povalu; harmónium, kostolné náčinie a zariadenie farského bytu a kancelárie sa roztratilo.

Po 2. svetovej vojne sa spoločenské a politické zmeny výrazne dotkli aj evanjelikov v Petržalke, ktorá bola opäť pripojená k Československu. V tomto období došlo v Petržalke k výraznej zmene v národnostnom zložení obyvateľstva. Značná väčšina nemeckých obyvateľov sa odsťahovala do Rakúska. Do Petržalky prichádzalo obyvateľstvo z rôznych častí Slovenska, ale aj slovenskí presídlenci z Maďarska, Bulharska, Rumunska a Juhoslávie. Nemecká evanjelická cirkev bola zrušená. Petržalský cirkevný zbor stratil svoju samostatnosť a opäť sa stal fíliou bratislavského evanjelického cirkevného zboru. Na základe vyhlášky Slovenskej národnej rady č. 253/1945 sa majetky nemeckej evanjelickej cirkvi (hnuteľný a nehnuteľný majetok i archívy) mali stať vlastníctvom Cirkvi evanjelickej a. v. na Slovensku. Petržalská modlitebňa však nezostala dlho vo vlastníctve evanjelikov, lebo znovu bola zneužitá skutočnosť, že v minulosti tu boli núdzovo umiestnené triedy cirkevnej evanjelickej školy. Školská správa síce hneď po oslobodení budovu modlitebne na Zadunajskej ulici nezoštátnila, pretože podľa nariadenia SNR č. 47/45 z 2. 6. 1945 v deň účinnosti tohto nariadenia sa v budove nevyučovalo a predtým sa vyučovalo len dočasne a núdzovo. V roku 1946 však napokon modlitebňu predsa len zabrali na školské ciele. Proti tomuto rozhodnutiu sa matkocirkevný zbor v Bratislave odvolal 1. 4. 1946. Žiadosť o uvoľnenie budovy podal aj seniorský úrad Bratislavského seniorátu. Odvtedy sa datuje márne úsilie petržalských evanjelikov získať naspäť svoj zborový dom.

Zriadenie slovenského evanjelického cirkevného zboru

Dôležitým medzníkom v histórii petržalského cirkevného zboru bolo opätovné zriadenie samostatného cirkevného zboru, ktorý sa v archívnych dokumentoch označuje ako prvý samostatný slovenský cirkevný zbor. Dňa 26. 11. 1950, v poslednú nedeľu cirkevného roka, sa v budove modlitebne po službách Božích konala porada petržalských evanjelikov o ich osamostatnení a zriadení samostatného cirkevného zboru v Petržalke s fíliou Rusovce. Poradu viedol senior Július Adamiš, ktorý vo svojom príhovore poukázal na symboliku končiaceho sa cirkevného roka a začiatku práce nového cirkevného zboru. Ubezpečil prítomných, že osamostatneniu cirkevného zboru nestoja v ceste žiadne prekážky. Naopak, matkocirkevný zbor sľúbil osamostatňujúcej sa dcére duchovnú podporu a hmotnú pomoc. Súhlas s osamostatnením vyslovili všetci prítomní. Mnohých z nich slávnostná duchovná atmosféra porady veľmi dojala. Vytvoril sa dvanásťčlenný prípravný výbor, do ktorého boli dodatočne kooptovaní ďalší dvaja členovia. Jednou z jeho hlavných úloh bolo získanie modlitebne opäť do vlastníctva zboru. Ďalšou úlohou bolo zabezpečenie miestnosti na farskú kanceláriu a zaobstaranie oltára.

Od 1. 11. 1950 pôsobil v Petržalke evanjelický farár Gustáv Viktory, ktorý v ťažkých pomeroch rozbehol duchovný život vo vznikajúcom zbore. Služby Božie sa odbavovali každú nedeľu v Petržalke o 10.00 hodine, v Rusovciach o 8.00 hodine. V petržalskej modlitebni sa o 9.00 hodine pred službami Božími konala i detská besiedka (viedol ju Štefan Gabriel). Už v roku 1950 získal farár Viktory pre prácu v zbore aj kantora Samuela Hovorku. O rok neskôr hral v petržalskom zbore Pavel Ferianc. Gustáv Viktory spolu so seniorom Júliusom Adamišom a s petržalskými cirkevníkmi podnikali kroky k navráteniu modlitebne s cieľom oživiť pravidelný duchovný život zboru.

Zápisnice zo zasadnutí prípravného výboru a neskôr presbyterov sú dôkazom o vynaloženej námahe v snahe získať budovu modlitebne do vlastníctva zboru. Už 3. 12. 1950 petržalskí evanjelici po službách Božích podpísali žiadosť o uvoľnenie a vrátenie modlitebne, ktorú skoncipoval Gustáv Viktory a schválil prípravný výbor. Na Krajský národný výbor v Bratislave žiadosť osobne odniesli spolu s farárom Viktorym. Výsledky nespočetných návštev Petržalčanov na štátnych úradoch nasvedčovali, že konečný výsledok rokovaní nebude kladný, preto farár Viktory upozorňoval cirkevníkov, že musia uvažovať aj o iných alternatívach získania bohoslužobného miesta, napr. zakúpením inej budovy. V roku 1951 sa zástupcom petržalského zboru podarilo uzavrieť dohodu so zástupcami krajského národného výboru, že školská správa uvoľní zborový dom vtedy, keď si obstará vhodnú budovu na školské ciele.

Školská správa povolila petržalským evanjelikom naďalej odbavovať služby Božie v modlitebni, ktorá počas týždňa slúžila ako škola. Mali povolené na službách Božích otvárať drevenú stenu, ktorou bola predelená najväčšia miestnosť. Veriaci sedávali v školských laviciach.

Okrem úlohy získať naspäť modlitebňu mal prípravný výbor na starosti zabezpečenie miestností pre farský úrad v Petržalke. Neúspešne sa skončili aj tieto snahy. Nakoniec to farár Viktory vyriešil výmenou svojho bytu za byt v Petržalke na Leninovej ulici, ktorý mu zároveň slúžil aj ako farská kancelária. Tretia úloha prípravného výboru – osamostatnenie cirkevného zboru – bola úspešne realizovaná. Na základe žiadosti prípravného výboru senior Bratislavského seniorátu povolil petržalským cirkevníkom zvolať volebný konvent 18. 11. 1951. Na ňom bol za zborového farára zvolený dovtedajší námestný farár Gustáv Viktory. Prvých členov presbyterstva si zbor zvolil na volebnom konvente v marci 1952. Zborovým dozorcom sa stal penzionovaný farár Dr. Emil Makovický, jeho zástupcom bol Štefan Paška, kurátorom sa stal Alexander Peteraj, pokladníkom Arpád Rapoš a zapisovateľkou bola Edita Čanigová. Proces osamostatňovania zboru bol ukončený 27. 3. 1954, keď bol do rúk zborového dozorcu slávnostne odovzdaný dekrét na systemizované miesto kňazskej stanice.

Činnosť cirkevného zboru v Petržalke však ochromila skutočnosť, že školská správa mu ani napriek postaveniu novej základnej školy neuvoľnila budovu modlitebne. Do budovy bola umiestnená osobitná škola a stavebnými úpravami bolo úplne znemožnené odbavovanie služieb Božích. Pohyblivá stena bola odstránená a nahradená murovanou; prestavbami tu vznikli štyri miestnosti. V roku 1956 bola modlitebňa zoštátnená. Odvolanie petržalského zboru povereníctvo školstva definitívne zamietlo 19. 8. 1959. Na začiatku roku 1960 odišiel zo zboru aj farár Gustáv Viktory. Po jeho odchode petržalský evanjelický cirkevný zbor prakticky zanikol a existoval už len na papieri.

Obnovenie petržalského cirkevného zboru v roku 1968

Kňazská stanica v Petržalke nebola obsadená do roku 1968. Až zmena spoločenských pomerov na jar 1968 vytvorila priestor aj na obnovu petržalského cirkevného zboru. S iniciatívou prišli petržalskí evanjelici, ktorí 15. 5. 1968 písomne požiadali seniora Karola Gabriša „o obnovenie normálneho života nášho zboru, ktorý t. č. existuje na papieri, ako bol svojho času zriadený, ale trpí najmä tým, že nemá kňaza ani bohoslužobné miestnosti v Petržalke a je tak bez svojho prirodzeného centra“. Do týchto pomerov prišiel do petržalského cirkevného zboru farár Jozef Juráš.

Jozef Juráš patril do skupiny tzv. postihnutých kňazov. Tak boli označovaní evanjelickí farári, ktorých v minulosti prenasledoval totalitný režim. Niektorí boli vyradení z duchovnej služby alebo preradení na menej významné miesta v rámci cirkvi. Viacerí z nich sa dostali do väzenia − k nim patril aj Jozef Juráš. Z väzenia bol prepustený na základe amnestie udelenej 3. 5. 1968 prezidentom Československej socialistickej republiky Ludvíkom Svobodom. Za námestného evanjelického farára v Petržalke bol oficiálne ustanovený 15. 9. 1968. Pri tejto príležitosti mu blahoželal senior Bratislavského seniorátu Karol Gábriš, ktorý mu okrem iného napísal: „Prosím Pána, aby vylial svoje požehnanie na Tvoju prácu, aby Tvoje pôsobenie v Petržalke znamenalo tú pomoc, ktorú od Teba očakávame a ktorá je pre tento zbor veľmi potrebná, aby mohol zaujať svoje miesto medzi zbormi našej cirkvi.“ 

Jozef Juráš pristúpil zodpovedne k obnove zboru, ktorý zápasil s tým istým problémom ako v minulosti: nemal budovu na bohoslužobné úkony. Misijná práca vo fílii Rusovce bola v tomto smere ľahšia, pretože tu bol kostol, kde sa pravidelne odbavovali služby Božie. V Petržalke sa Juráš zameral najmä na získanie poštátnenej modlitebne na Zadunajskej ulici (v období totalitných režimov ulica mala názvy podľa ich vodcov – Stalinova a Hitlerova). Ďalšou naliehavou úlohou bola evidencia petržalských evanjelikov, ktorých Juráš prirovnával k nezbednej mládeži vyhadzujúcej si z kopýtka bez dozoru rodičov. Bolelo ho, že tí, čo odišli zo svojho rodného alebo predošlého zboru, sa  o seba navzájom nezaujímajú, nepoznajú sa a nevytvárajú spoločenstvo veriacich.

Na odbavovanie služieb Božích v Petržalke Jozef Juráš hľadal iné vhodné miesto. Obrátil sa aj na závod Matador, kde však jeho žiadosť o poskytnutie miestností na služby Božie zamietli. Ešte v roku 1968 sa mu podarilo získať prísľub vrátenia budovy bývalého zborového domu, kde bola umiestnená osobitná škola, ktorú navštevovalo 80 detí v šiestich triedach. Kľúče od nej mu odovzdal riaditeľ školy 21. 5. 1969. Od 29. 6. 1969 sa v najväčšej miestnosti bývalej modlitebne začali každú nedeľu o 10.00 hod. konať služby Božie. V čase adventu a pôstu sa služby Božie konali aj vo štvrtok o 18.00 hod. Odbavovali sa bez sprievodu organa. Juráš spev svojich cirkevníkov hodnotil ako prekvapujúco dobrý. Na Štedrý večer 1970 sa služby Božie odbavovali už za sprievodu zapožičaného harmónia.

Adaptácia  budovy na zborový dom si vyžadovala stavebné úpravy, ktoré sa však nemohli uskutočniť bez definitívneho rozhodnutia o jej vrátení. Preto Juráš písal žiadosti na cirkevné a štátne úrady, ba vybavil aj audienciu petržalských cirkevníkov u ministra školstva Mateja Lúčana. Potvrdenie o vlastníctve modlitebne sa však Petržalčanom nepodarilo získať, pretože v pozemkovej knihe bolo jej vlastníctvo prepísané na štát. Odbor školstva Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy rozhodol, že namiesto osobitnej školy bude v budove umiestnený školský klub. Potvrdenie Generálnej prokuratúry v roku 1971 o správnosti poštátnenia modlitebne znamenalo pre zbor jej definitívnu stratu − do 15. 4. 1971 ju museli opäť vyprázdniť.

Petržalskí evanjelici za výdatnej pomoci farára Juráša sa rozhodli riešiť túto ťažkú situáciu kúpou rodinného domu na Ulici Mladej gardy 3, ktorý by adaptovali na bohoslužobné ciele. Štátny súhlas na nákup domu dostali od Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy 3. 8. 1971, no za podmienky, že pri asanácii tohto domu si nebudú nárokovať na pridelenie náhradných priestorov. V tomto období sa už počítalo s asanáciou tzv. starej Petržalky a výstavbou tzv. novej Petržalky. Jozef Juráš nestihol ukončiť adaptáciu modlitebne, pretože v období silnejúcej normalizácie spoločnosti sa stal opäť nepohodlným a bol nútený odísť do dôchodku. Vďaka Pánu Bohu sa situácia z roku 1959 nezopakovala a zbor nezanikol. V prácach na záchrane cirkevného zboru pokračoval farár Ján Demko.

Modlitebňa z rodinného domu

Ján Demko bol za evanjelického farára v Petržalke ustanovený od 1. 7. 1972. Farský úrad prevzal o šesť dní neskôr. Bol zamestnaný ako tajomník hospodárskeho oddelenia Generálneho biskupského úradu, preto si povinnosti evanjelického farára v Petržalke musel prispôsobiť hlavnému zamestnaniu. V jeho osobe zbor opäť získal obetavého farára, ktorý svojou prácou pomohol zbor stabilizovať. Každodenne po skončení svojich pracovných povinností tajomníka GBÚ sa osobne zúčastňoval na prácach okolo modlitebne. Pod jeho vedením bola adaptácia rodinného domu na modlitebňu úspešne dokončená. Služby Božie sa tu začali konať od 27. 5. 1973, teda po asi dvojročnej prestávke. Na žiadosť cirkevníkov sa služby Božie odbavovali v nedeľu dvakrát: prvé o 9.00 hodine a druhé o 10.15 hodine. Biblické hodiny boli vo štvrtok o 18.00 hodine. V pôste a advente sa služby Božie odbavovali aj v utorok a vo štvrtok. Detské služby Božie sa pre nedostatok detí nekonali.

Začiatkom 80. rokov sa cirkevný zbor znovu ocitol v likvidácii. Petržalská modlitebňa na Ulici Mladej gardy bola určená na asanáciu, čo znamenalo priamu hrozbu pre ďalšiu existenciu zboru. Farár Demko, ktorý v čase svojho nástupu do zboru sústredil všetky svoje duševné a fyzické sily na zabezpečenie bohoslužobného miesta, silou svojho ducha pomáhal zboru opäť prekonávať aj ďalšiu ťažkú skúšku. Počas svojho desaťročného pôsobenia v zbore si získal úctu, obdiv a vďaku petržalských cirkevníkov. Podľa ich vyjadrení dobre zvládol túto nechcenú a neľahkú skúšku. Svojou svedomitou prácou udržiaval v činnosti hlboko otrasený a skúšaný cirkevný zbor. Začiatkom roka 1982 odišiel na dôchodok. Dňa 10. 2. 1982 odovzdal Evanjelický a. v. farský úrad v Petržalke s fíliou Rusovce prievozskému farárovi Vladimírovi Kubovčákovi.

V období asanácie starej Petržalky sa viacerí petržalskí evanjelici po zbúraní svojich domov odsťahovali mimo Petržalky. Návštevnosť na službách Božích klesala. O prácu v zbore javilo záujem len 20 − 30 cirkevníkov, prevažne dôchodcov. Duchovný pastier zboru Vladimír Kubovčák neustálou duchovnou podporou však dokázal túto hŕstku starších cirkevníkov previesť týmto ďalším úskalím zborového života. Oni sa stali jadrom dnes veľkého petržalského zboru. O tom svedčia aj slová V. Kubovčáka: „Napriek objektívnym ťažkostiam je darom milosti Božej, že sa tu slovo Božie káže a sviatosti prisluhujú, je len na údoch zboru, či túto milosť náležite využijú, hoci na skromnom stole, ale prijímajú chlieb života, ktorý aj pre petržalských evanjelikov zostupuje z neba, aby jedli z tohto chleba a žili naveky.“

Modlitebňa v suteréne paneláka

Od 1. 1. 1983 prišiel do zboru evanjelický farár Igor Kišš, ktorý podobne ako jeho predchodcovia musel opäť podnikať kroky na získanie nového bohoslužobného miesta. Obvodný národný výbor v Bratislave pridelil zboru náhradné priestory v suteréne paneláka na Žukovovej ulici č. 18 (dnes Strečnianska ulica). Posledné služby Božie v modlitebni na Ul. Mladej gardy sa konali 31. 3. 1984.

Zborovému farárovi Igorovi Kiššovi sa spolu so zvyškom cirkevného zboru podarilo v netradičnom prostredí vytvoriť novú, v poradí už tretiu petržalskú modlitebňu a rozbehnúť v nej pravidelný bohoslužobný život. Modlitebňa nebola veľká. Najväčšia miestnosť s oltárom mala len 30 m2 a bolo v nej 53 miest na sedenie. Ďalšie miesta boli vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ bolo vidieť na oltár a kazateľnicu. Tretia miestnosť bola určená na detskú besiedku. V hale bola vybudovaná šatňa, ktorá pokračovala až do ďalšej miestnosti, kde sa nachádzali sociálne zariadenia. Modlitebňu slávnostne posvätili 8. 4. 1984.

Napriek všetkým obavám sa zbor nerozpadol, ale sa upevnil, ba postupne sa začal rozrastať. Vytrvalými pastoračnými návštevami získaval Igor Kišš nových cirkevníkov. Jeho zásluhou sa u nich postupne vytváralo povedomie spolupatričnosti s petržalským zborom. Išlo prevažne o mladé rodiny prisťahované z rôznych kútov Slovenska, preto sa už v roku 1984 začali každú nedeľu konať i detské služby Božie. V tomto roku bol založený aj spevokol, ktorý mal osem členov.

Suterén paneláka neustále prinášal nutnosť riešiť rozličné kuriózne situácie (napr. rôzne spôsoby rušenia počas služieb Božích), ktoré vznikali v dôsledku toho, že netradičné okolie (obyvatelia bytov) malo problémy modlitebňu akceptovať. Igor Kišš svojím neustálym optimizmom a najmä hlbokou vierou v užitočnosť a dôležitosť duchovnej práce na Pánovej vinici priviedol cirkevný zbor v Petržalke do štádia hospodárskej samostatnosti. Zo zboru odišiel v septembri 1987. 

Od 11. 9. 1987 do 30. 6. 1988 petržalský zbor po druhý raz administroval prievozský farár Vladimír Kubovčák. Dňa 1. 7. 1988 sa kaplánom a potom námestným farárom v zbore stal Miloš Klátik, asistent na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Jeho inštalácia za zborového farára sa uskutočnila 17. 6. 1990. Do Petržalky spolu s ním prišla i jeho manželka Oľga Klátiková, rod. Rubaninská, vtedy kaplánka generálneho biskupa, ktorá sa hneď zapojila do práce v cirkevnom zbore. Najprv sa stala námestnou farárkou a 13. 6. 1993 bola v rusovskom kostole inštalovaná za zborovú farárku.

Stavba kostola a zborového centra

Najdôležitejšou udalosťou v najnovšej histórii cirkevného zboru Petržalka bola stavba kostola. Touto myšlienkou sa zbor zaoberal už dávnejšie, hlavne v krízových situáciách, keď nemal bohoslužobné miesto. Jozef Juráš už v roku 1971 podal niekoľko žiadostí na cirkevné a štátne inštitúcie o zaradenie stavby evanjelického zborového centra do plánu tzv. veľkej Petržalky. Zborové centrum sa malo skladať z kostola, zo zborového domu a z troch bytov (dva byty pre farárov a jeden pre kostolníka). Spoločenské pomery však neboli naklonené realizácii tejto myšlienky. Ústav územného plánovania a architektúry Národného výboru hlavného mesta SR Bratislavy zamietol žiadosti zboru na výstavbu cirkevných objektov, čo odôvodnil tým, že petržalskí evanjelici sa môžu nábožensky vyžívať v existujúcich evanjelických chrámových objektoch v Bratislave a jej okolí.

Až demokratické zmeny v spoločnosti na prelome 80. a 90. rokov umožnili realizovať túžbu zboru mať dôstojné bohoslužobné miesto. Náhradná modlitebňa v paneláku nevyhovovala postupne sa rozrastajúcemu cirkevnému zboru ani umiestením v suteréne paneláka, ani kapacitou 60 − 70 miest; pritom byt zborového farára bol na inom mieste Petržalky (Rovniankova ulica). Preto sa petržalskí evanjelici pod vedením zborového farára Miloša Klátika a zborového dozorcu Ľubomíra Lenharda (zvolený 8. 1. 1989) rozhodli postaviť si Boží stánok, ktorý by bol súčasťou zborového centra.

Diskusie okolo stavby kostola boli predmetom zasadnutí presbyterov už začiatkom roka 1989: v januári 1989 presbyteri odsúhlasili list generálnemu biskupovi týkajúci sa stavby kostola v Petržalke a 7. 8. 1989 sa obrátili na Národný výbor mesta Bratislavy so žiadosťou o povolenie stavby kostola.

V roku 1990 Úrad hlavného architekta mesta Bratislavy naplánoval výstavbu ekumenického centra pre štyri cirkvi na voľnom priestranstve pri Tupolevovej ulici. Jeho súčasťou malo byť aj evanjelické zborové centrum, ako i športoviská, hotel a zariadenie pre telesne postihnutú mládež. Na základe konzultácií s jednotlivými cirkvami sa však zistilo, že ostatní partneri neboli pripravení hneď začať realizovať svoje stavby v rámci ekumenického centra; evanjelici by sami nezvládli nákladnú stavbu potrebných inžinierskych sietí. Preto sa rozhodli pre samostatnú výstavbu zborového centra na mieste, kde by inžinierske siete už boli k dispozícii. Ponúkané boli priestory naďaleko bývalého kúpaliska Lido, medzi Technopolom a dostihovou dráhou alebo za sídliskom smerom na Rusovce – všetko to boli miesta pripomínajúce excentrické situovanie artikulárnych kostolov… Napokon cirkevný zbor získal lokalitu v obytnom priestore Lúky II na Strečnianskej ulici.

Dňa 15. decembra 1991 po službách Božích zborový farár Miloš Klátik s niekoľkými cirkevníkmi položili základný kameň chrámu Božieho a zborového areálu. Zaspievané piesne aj prečítaný text z Písma svätého odzrkadľovali dlhoročné úsilie cirkevného zboru o vybudovanie svojho stánku Božieho. Ústredným textom boli slová z Listu apoštola Pavla Efezským: „A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, na ktorom každé stavanie, (príslušne) pospájané, rastie v chrám svätý v Pánovi, a na ktorom aj vy budete v Duchu spolu zbudovaní v príbytok Boží.“ (Ef 2, 19 – 22) Položenie základného kameňa sprevádzali slová farára Miloša Klátika: „Tak kladieme základný kameň evanjelického a. v. chrámu v Bratislave-Petržalke v mene Boha Otca, Boha Syna i Boha Ducha Svätého. Amen.“

Zborový farár Miloš Klátik zapálil presbyterov a členov zboru pre stavbu kostola. V prvom rade bolo potrebné zabezpečiť finančné prostriedky na stavbu; ďalšou dôležitou úlohou bolo vyhľadávanie a získavanie ľudí profesionálne orientovaných na stavebníctvo, ktorí potom vytvorili stavebný výbor a nemalou mierou prispievali k realizácii stavby. Miloš Klátik využil svoje kontakty v zahraničí a rokoval ohľadom finančnej podpory s viacerými inštitúciami (Martin-Luther-Bund, Oberkirchenrat v Stuttgarte, Gustav-Adolf-Werk, Diakonisches Werk vo Württembersku…). Okrem toho v období stavby zborového centra, ako aj v prvých rokoch po ukončení stavby sa petržalský zbor stal cieľom početných návštev predstaviteľov rôznych cirkví a inštitúcií zo zahraničia i zo Slovenska, ktorých duchovná i hmotná pomoc tiež nemalou mierou prispela k vybudovaniu vytúženého chrámu Božieho. Veľká vďaka patrí aj našim cirkevným zborom (137 zborov Západného dištriktu a 69 zborov Východného dištriktu), ktoré na stavbu kostola venovali milodary vo výške vyše pol milióna korún.

Projekt kostola vypracovali Ing. arch. Július Baláž s kolektívom (Agrocons, spol. s r. o., Bratislava). Urbanisticko-architektonické a výtvarné riešenie areálu evanjelického kostola v Petržalke vychádzalo zo situácie už jestvujúcej panelákovej zástavby. Architektúra areálu spočívala hlavne v jednoduchosti a skromnosti sakrálnej stavby, ktorá sa skladala z troch objektov: l. chrámový objekt, 2. zborový dom, farský úrad a byt zborového farára, 3. byt farára a správcu areálu.

Stavba kostola sa začala v januári 1992. Už koncom roka 1993 bol do užívania odovzdaný zborový dom (objekt č. 2). Zborová miestnosť bola posvätená 12. 12. 1993 a v priebehu roka 1994 sa v nej odbavovali služby Božie. Budova kostola bola dostavaná na jeseň 1994 a slávnosť posviacky chrámu Božieho sa konala 30. 10. 1994. Konfirmačná slávnosť v roku 1994 sa konala 22. 5. naposledy v Rusovciach (13 dievčat a 8 chlapcov) a 6. 11. po prvýkrát v novom kostole v Petržalke (10 dievčat a 11 chlapcov).

Stavba zborového areálu v Petržalke bola naprojektovaná a realizovaná tak, aby vyhovoval všestrannej činnosti v oblasti duchovnej práce. Tým sa vytvorili podmienky pre ďalší rast cirkevného zboru a pre Pánom Bohom požehnanú prácu. Prvé roky po posviacke kostola sa pulz duchovného života značne zvýraznil. Nastal nárast v počtoch veriacich, pokrstených i konfirmovaných. Z malého cirkevného zboru niekoľko desaťročí bojujúceho o záchranu vznikol pod vedením zborových farárov − manželov Klátikovcov − jeden z najväčších zborov na Slovensku. Každoročné výročné správy boli výpoveďami o pravidelnom bohoslužobnom živote, rôznych nábožensko-kultúrnych aktivitách zboru, o svedomitej práci presbyterstva, činnosti Petržalskej diakonie a ostatných cirkevníkov. Boli odrazom organizačných a duševných schopností zborových farárov, ich svedomitej a obetavej práce. Všetky aktivity zboru sa stali súčasne výpoveďou o Božej pomoci a milosti.